Bol raz jeden mešiacik, ktorý sa volal Luno. Luno bol veľmi zvedavý a rád sa pozeral na všetko, čo sa dialo na Zemi. Rád sledoval deti, ako sa hrajú, zvieratá, ako behajú a rastliny, ako rastú. Luno bol tiež veľmi priateľský a rád sa rozprával s hviezdami a s inými mesiacmi.
Ale Luno mal jeden problém. Nikdy nevedel, kedy je čas ísť spinkať. Pretože bol stále na oblohe a videl stále svetlo. Raz bolo svetlo od slnka, inokedy od pouličných lámp alebo od ohňostrojov. Luno si myslel, že musí byť stále hore a nikdy nezaspávať.
To sa mu ale časom začalo páčiť menej a menej. Lebo Luno bol unavený. Cítil sa ospalý a nemal už toľko energie. Začal sa nudiť a strácať záujem o to, čo sa dialo na Zemi. Začal sa cítiť osamelý a smutný.
Jedného dňa sa Luno rozhodol, že to tak ďalej nemôže pokračovať. Povedal si: „Musím nájsť spôsob, ako zaspať. Musím si oddýchnuť a snívať. Musím si nájsť svoj čas na spánok.“
A tak sa Luno začal pýtať svojich priateľov, ako oni spia. Spýtal sa hviezd: „Ahoj hviezdičky, ako vy spíte? Kedy idete spať a kedy vstávate?“
Hviezdy sa zasmiali a povedali: „My nespíme, Luno. My sme stále hore a svietime. My sme svetlá noci a strážcovia snov.“
Luno bol prekvapený a povedal: „To je zaujímavé. Ale ja by som chcel spinkať. Nemôžete mi poradiť?“
Hviezdy sa zamysleli a povedali: „Možno by si mal skúsiť spať vtedy, keď je na Zemi tma. Keď je noc a ľudia idú spať. Možno by si mal skúsiť spať vtedy, keď je nov.“
Luno poďakoval hviezdam za radu a povedal: „Skúsim to. Dovidenia hviezdičky.“
A tak Luno počkal na noc a na nov. Keď nastala tma a na oblohe nebolo vidieť nič iné len hviezdy, Luno sa pokúsil zaspať. Zatvoril oči a snažil sa relaxovať.
Ale nič sa nedejalo. Luno stále nemohol zaspať. Cítil sa frustrovaný a povedal si: „To nefunguje. Ja stále neviem spať.“
A tak sa Luno rozhodol opýtať ďalšieho priateľa. Spýtal sa slnka: „Ahoj slniečko, ako ty spíš? Kedy ideš spať a kedy vstávaš?“
Slnko sa usmialo a povedalo: „Ja nespím, Luno. Ja som stále hore a žiarim. Ja som svetlo dňa a dávam život všetkému.“
Luno bol prekvapený a povedal: „To je zaujímavé. Ale ja by som chcel spinkať. Nemôžeš mi poradiť?“
Slnko sa zamyslelo a povedalo: „Možno by si mal skúsiť spať vtedy, keď ja zapadám za horizontom. Keď je večer a ľudia končia svoje aktivity. Možno by si mal skúsiť spať vtedy, keď je spln.“
Luno poďakoval slnku za radu a povedal: „Skúsim to. Dovidenia slniečko.“
A tak Luno počkal na večer a na spln. Keď slnko zapadlo za horizontom a na oblohe bolo vidieť len polovicu mesiaca, Luno sa pokúsil zaspať. Zatvoril oči a snažil sa relaxovať.
Ale nič sa nedejalo. Luno stále nemohol zaspať. Cítil sa frustrovaný a povedal si: „To nefunguje. Ja stále neviem spať.“
A tak sa Luno rozhodol opýtať posledného priateľa. Spýtal sa Zeme: „Ahoj Zem, ako ty spíš? Kedy ideš spať a kedy vstávaš?“
Zem sa usmiala a povedala: „Ja nespím, Luno. Ja som stále hore a točím sa okolo svojej osi. Ja som domovom pre všetky bytosti na mne.“
Luno bol prekvapený a povedal: „To je zaujímavé. Ale ja by som chcel spinkať. Nemôžeš mi poradiť?“
Zem sa zamyslela a povedala: „Možno by si mal skúsiť spať vtedy, keď ja ťa zakrývam svojim tieňom.
Keď je úplné zatmenie mesiaca
a ty si úplne tmavý.
Možno by si mal skúsiť spať vtedy,
keď je tvoja noc najdlhšia
a najtichšia.“
Luno poďakoval Zemi za radu
a povedal:
„Skúsim to.
Dovidenia Zem.“
A tak Luno počkal
na úplné zatmenie mesiaca.
Keď Zem zakryla slnko
a on zostal úplne tmavý.
Keď nastala jeho noc
najdlhšia
a najtichšia.
Zatvoril oči
a snažil sa relaxovať.
A niečo sa stalo.
Luno pocítil príjemné teplo
a pokoj.
Luno pocítil prvé známky spánku.
A potom Luno konečne zaspal.
A sníval
o tom,
ako bude znova hore
a bude pozerať na Zem
a jej obyvateľov.
Ale teraz
bol štastný
a oddýchnutý.
Lebo vedel,
že má svoj čas na spánok.
Koniec.
