Bol raz jeden zimný deň, keď sa štyri deti rozhodli ísť von a hrať sa so snehom. Boli to bratia Tomáš a Filip a sestry Anna a Klára. Boli to veľmi veselé a tvorivé deti, ktoré rady vymýšľali rôzne hry a dobrodružstvá.
Keď prišli na lúku, kde bol veľa snehu, rozhodli sa postaviť snehuliaka. Vzali si lopaty, vedrá a rukavice a začali zbierať a valiť snehové gule. Postavili tri veľké gule, ktoré položili na seba. Potom mu dali oči z uhlíkov, nos z mrkvy, ústa z červeného šálu, ruky z vetvičiek a na hlavu mu nasadili starý čierny klobúk.
Deti boli spokojné so svojím dielom. Pomenovali ho Snehulko a obdivovali ho. Ale potom sa stalo niečo nečakané. Snehulko sa začal hýbať a hovoriť!
„Ďakujem vám, že ste ma postavili,“ povedal Snehulko. „Som veľmi rád, že som tu.“
Deti zostali prekvapené, niektoré sa dokonca rozbehli a skryli sa za strom. Nevedeli, ako je to možné, že snehuliak ožil. Ale potom si spomenuli na klobúk, ktorý mu dali. Bol to klobúk ich dedka, ktorý bol vraj čarodejník. Dedko im raz povedal, že tento klobúk má magickú moc, ktorá dokáže oživiť veci, no vždy si mysleli, že je to len rozprávka.
Deti sa upokojili a potešili. Uvedomili si, že Snehulko je ich priateľ. Pozdravili ho a predstavili sa mu. A potom sa spýtali, čo by chcel robiť.
Snehulko povedal, že by chcel pomáhať deťom a robiť im radosť. Povedal, že vie robiť rôzne veci so snehom a ľadom. Vravel, že vie stavať snehové zámky, snehové sochy, snehových anjelov snehové guľovačky a snehové šmýkačky.
Deti boli nadšené. Chceli vidieť, čo všetko Snehulko dokáže. A tak sa začali hrať s ním rôzne hry a dobrodružstvá.
Snehulko im postavil veľký snehový zámok s vežami a mostami. Vyrezal im zo snehu rôzne zvieratá a postavy. Snehulko im ukázal, ako sa robia snehových anjelikov na zemi, pripravil im snehové guľovačky s veľkými guľami.
Deti sa bavili ako nikdy predtým. Smiali sa a tešili sa zo Snehulkovej spoločnosti. Boli mu vďačné za jeho pomoc a lásku. A tak sa stalo, že deti postavili snehuliaka, ktorý ožil a pomáhal im.
