Rozprávka o čarovnom hrade

V srdci temného, nekonečného lesa, ktorý ľudia volali Hmlistý Háj, stál už stáročia opustený čarovný hrad. Hovorili o ňom len šepotom, lebo každý, kto sa k nemu priblížil, sa vrátil s príbehom o pohybujúcich sa stenách, svetielkach, čo tancovali ako svätojánske mušky, a hlasoch z prázdnoty. Hrad však nebol strašidelný – bol to svet vnútri sveta, miesto, kde čas nemal moc a kde sa skrývalo najväčšie tajomstvo kráľovstva: Koruna Jednoty, ktorá dokázala utíšiť každú nenávisť. A práve k tomuto hradu sa jedného chmúrneho popoludnia vydali súrodenci Ema a Jakub.

Ema, dvanásťročná zvedavkyňa s čiernymi vrkočmi a očami ako hviezdy, verila na rozprávky viac ako na vlastnú pamäť. Jej brat Jakub, o tri roky starší, bol praktický a rozvážny, no aj v jeho srdci bolo kúsok miesta pre tajomno. Keď ich starý dedinský kováč rozprával o hrade, kde „sa skrýva odpoveď na každú bolesť“, Ema ho presvedčila, aby sa vydali na cestu.

Cez les viedla iba úzka, kamenistá cestička, ktorú zakrývali popretkávané koruny stromov. Po dňoch putovania, keď už mali pocit, že les nemá koniec, sa pred nimi zrazu rozprestrela obrovská mliečna hmla. „To musí byť on!“ vykríkla Ema a bez váhania do nej vbehla. Jakub, hoci sa bál, nasledoval ju. Hmla bola hustá ako puding, no po pár krokoch sa rozplynula a odhalila veľkolepú pohľadnicu: Čarovný Hrad.

Bielo-sivé múry hradu boli popretkávané blyštivými žilami kremíka, okná lemované zlatými ornamentmi a veže také vysoké, že ich vrcholky mizli v oblakoch. Pred bránou stál starobylý kameň s nápisom: „Vstúpiť môže len ten, kto prinesie svetlo zo tmy.“

„Čo to má znamenať?“ zamumlal Jakub, ale Ema už hrabala vo svojom batohu. Vytiahla malú medenú lampášku – dar od starej čarodejnice z dediny. „Táto svieti aj bez ohňa,“ povedala a jemne pohladila jej povrch. Lampáška zableskla modrým svetlom a v tom okamihu sa symboly na bráne rozžiarili. S hromovým rachotom sa brána otvorila.

Vnútri hradu

Prvý pohľad ich ohromil. Vstupná sieň bola plná vzdušných schodov, ktoré sa krútili a prepájali ako had. Obrazy na stenách ožili: rytieri v zbrojiciach bojovali s drakmi, more sa prevracalo v škrupinách perál a deti sa hrali so zlatými vtákmi. „Pozri!“ ukázal Jakub na knižnicu, z ktorej vylietavali vtáci z papiera. Každý mal na krídlo napísanú jednu vetu zo starých bájok.

V jednej z veží našli Zrkadlo Času. „Pozri sa doňho,“ šepkala Ema. Jakub uviazol pohľadom na obraze seba ako dospelého muža v bielom plášti, ako ošetroval deti. „To je tvoja budúcnosť,“ zašepotalo zrkadlo hlasom ich starej mamy. Ema sa pozrela tiež: uvidela svojho strateného psa, Bielika, ako šťastne behá po lúke. Slzy jej stekali po tvári. „Je nažive… niekde…“

Tajomná komnata

Keď prechádzali cez hodinovú sieň, ozvalo sa znenie zvonov. „Počuj? To nie sú obyčajné hodiny,“ zašepkal Jakub. Zvuk ich doviedol k Zakliatej Komnate. Dvere boli pokryté rézbou draka s očami z rubínov. Ema prilepila ucho na drevo. „Niečo tam dýcha…“

Opovážlivo otvorili dvere. V srdci miestnosti, na kope zlatých mincí, spal obrovský drak so šupinami ako smaragdy. Nad ním sa vznášala Koruna Jednoty – diadém z čistého krištáľu, ktorý menil farby ako dúha. „Musíme ju získať,“ zašepkala Ema.

No stvora strážila starobylá kliatba: „Drak sa prebudí len pre čistú melódiu, ktorá prelomí ticho.“ Jakub si spomenul na husle, ktoré niesol v batohu. „Hral som pred rokmi… ale neviem, či si spomeniem,“ pochyboval. Ema ho pobozkala na čelo. „Hraj srdcom, nie hlavou.“

Prvé tóny boli chvenlivé, no postupne sa zložili do piesne, ktorú im kedysi spievala mama: „Hviezdy plačú, mesiac spieva, láska čas nezastaví…“ Drak pootvoril oči. Namiesto hnevu v nich však boli slzy. „Túto pieseň…,“ zasyčal, „mi hrávala moja pani, kým ju neprepadla žiarlivosť. Zmenila ma na strážnu príšeru.“

Dar a rozlúčka

Drak im podal korunu svojím ohnivým chvostom. „Vezmite ju. Nech nádej, ktorú nesiete, pretrvá.“ Súrodenci sa uklonili a vybehli z komnaty. Hrad sa začal triasť – ako by ožil a rozlúčil sa s nimi. Keď vyštartovali von, brána sa zavrela a hrad zmizol ako prízrak.

Korunu odniesli kráľovi, ktorý už roky bojoval so susedným kráľovstvom. Keď si ju posadil na hlavu, krištáľ zázračne zmodral. „Cítim… pokoj,“ zašepkal. Mierová zmluva bola podpísaná v ten istý deň.

Ako sa vám páčila rozprávka?

Hodnotenie: 0 / 5. Počet hlasovaní 0

Zatiaľ žiadne hlasy! Buďte prvý, kto ohodnotí