V jednom hlbokom lese, kde stromy šumeli tajomstvami a zvieratá rozprávali príbehy, žil Vlk s hlasom tak hrubým, že sa celý les triasol, keď zavyl. No jedného dňa si Vlk povedal: „Chcel by som mať hlas jemný ako letný vánok, aby som mohol spievať a nie len vyť.“
Rozhodol sa, že navštívi kováča, ktorý bol známy svojimi zručnými rukami a schopnosťou opraviť čokoľvek. Kováč žil na okraji lesa v malej dedinke, kde jeho kovadlina neustále zvonila ako zvon.
Keď Vlk prišiel do dedinky, všetci sa skryli do svojich domov, ale kováč zostal stáť, nebojácny a pevný ako dub. Vlk mu povedal: „Dobrý kováč, chcel by som, aby si mi opravil hlas, aby bol melódny a príjemný.“
Kováč sa na Vlka pozrel s úsmevom a povedal: „Vlk, nie som čarodejník, ale skúsime, čo sa dá urobiť.“ Vzal Vlka do svojej dielne, kde ho posadil vedľa ohňa a dal mu do tlamy malý kúsok zlata, ktoré malo čarovnú moc.
„Zavri oči a predstav si hlas, aký by si chcel mať,“ povedal kováč. Vlk urobil, ako mu bolo povedané, a keď otvoril ústa, z jeho hrdla sa ozval hlas čistý ako horský potok a jemný ako letný vánok.
Vlk bol nadšený a ďakoval kováčovi, ktorý mu len pokýval hlavou. „Pamätaj, Vlk,“ povedal kováč, „tvoj nový hlas používaj múdro, lebo slová majú väčšiu silu než zuby a pazúry.„
A tak Vlk odišiel späť do lesa, kde jeho nový hlas prinášal pokoj a harmóniu medzi všetky zvieratá. A keď zavyl k mesiacu, celý les počúval v tichu, pretože jeho pieseň bola teraz piesňou lásky a nádeje.
A kováč? Ten pokračoval vo svojej práci, vždy pripravený pomôcť tým, ktorí prišli za ním, či už to boli ľudia alebo zvieratá, pretože vedel, že každá bytosť má svoj príbeh a každý príbeh si zaslúži šťastný koniec.
A tak končí náš príbeh o Vlkovi, ktorý si dal opraviť hlas u kováča, a o tom, ako každý z nás má v sebe niečo, čo môže zmeniť svet na lepšie miesto.
