Bol raz jeden trpaslík, ktorý sa volal Ludo. Ludo bol veľmi zvedavý a rád spoznával nové miesta. Jedného dňa sa rozhodol, že pôjde na výlet do hôr, kde žili obri. Ludo vedel, že obri sú nebezpeční a neprívetiví, ale chcel vidieť, ako vyzerajú a čo robia.
Ludo sa teda vybral skoro ráno, keď ešte všetci spali. Vzal si so sebou batoh s jedlom a pitím a malú sekeru na obranu. Prechádzal sa po lese a obdivoval krásnu prírodu. Po chvíli dorazil k úpätiu hôr, kde začínala cesta plná kameňov a skal. Ludo sa však nezľakol a pokračoval ďalej.
Po niekoľkých hodinách chôdze sa dostal do oblasti, kde už bolo všetko veľké. Stromy boli ako veže, kvety ako slnečníky a zvieratá veľké ako domy. Ludo si uvedomil, že je v krajine obrov. Bol ohromený tým, čo videl, ale aj opatrný, aby ho nikto nezbadal.
Ludo sa skrýval za skalami a stromami a sledoval obrov, ako žijú. Videl, ako sa budia z hlbokého spánku, ako si umývajú zuby s vetvami, ako si česú vlasy s hrebeňmi z dreva, ako jedávajú raňajky z celých oviec a kráv, ako si hrajú s loptami z balvanov a ako si rozprávajú svojimi hlasnými hlasmi.
Ludo bol fascinovaný týmto pohľadom, ale aj trochu smutný. Zdalo sa mu, že obri sú veľmi samotní a nudní. Nemali žiadnych priateľov okrem seba a nič ich nebavilo. Ludo si pomyslel, že by im mohol ukázať niečo nové a zábavné.
Odhodlal sa a vyšiel zo svojho úkrytu. Prešiel cez lúku plnú kvetov až k najbližšiemu obrovi, ktorý sedel pod stromom a smutne pozeral do diaľky. Bol to mladý obr menom Goro. Mal dlhé hnede vlasy, modré oči a fúzy z machu.
Ludo sa postavil pred Goru a zakričal: „Ahoj! Volám sa Ludo a som trpaslík!“
Goro sa prebudil zo svojich myšlienok a pozrel sa nadol. Keď uvidel malého trpaslíka, ktorý na neho mával rukou, bol prekvapený a zvedavý.
„Ahoj! Voláš sa Ludo? A čo je to trpaslík?“ spýtal sa Goro.
„Trpaslík je malá bytosť, ktoré žije v lese. Máme dlhé brady, šikovné ruky a radi sme veselí,“ vysvetlil Ludo.
„A prečo si prišiel sem? Nevieš, že obri nemajú radi trpaslíkov?“ opýtal sa Goro.
„Viem to, ale ja som iný. Ja som zvedavý a rád spoznávam nové veci. A ty si mi pripadal smutný a osamelý. Chcel som ti spraviť radosť,“ povedal Ludo.
„Spraviť mi radosť? Ako by si to chcel urobiť?“ zaujímal sa Goro.
„Mám veľa nápadov. Mohol by som ti zaspievať pieseň, zahrať na flautu, rozprávať ti vtipy, ukázať ti triky, naučiť ťa hádať hádanky, robiť ti spoločnosť,“ navrhol Ludo.
„To znie zaujímavo. Ale čo ak ťa niekto uvidí? Obri by ťa mohli zjesť alebo rozšliapať,“ varoval Goro.
„Neboj sa, ja som rýchly a šikovný. A ty si môj priateľ, nie? Ty by si mi nič neurobil,“ povedal Ludo.
„Áno aj ty si môj priateľ. Si prvý trpaslík, ktorého som stretol. A si veľmi milý a zábavný. Dobre, tak mi teda niečo ukáž,“ súhlasil Goro.
Ludo sa potešil a začal Gorovi spievať pieseň o trpaslíkoch a ich dobrodružstvách. Goro sa usmieval a pokyvoval hlavou v rytme. Potom mu Ludo zahral na flautu melódiu, ktorú sa naučil od vtákov. Goro sa nadchýnal a pískal spolu s ním. Následne mu Ludo rozprával vtipy o obroch a trpaslíkoch, ktoré boli veľmi vtipné. Goro sa rehotal a plieskal rukami. Ďalej mu Ludo ukázal triky s mincami a šatkami, ktoré robil pomocou svojej sekerky. Goro bol ohromený a tlieskal ešte viac. Nakoniec ho Ludo naučil hádať hádanky, ktoré boli plné múdrosti a dôvtipu. Goro sa zamýšľal a odpovedal správne.
Takto si Ludo a Goro užívali spoločný čas a zabávali sa ako nikdy predtým. Ludo bol šťastný, že našiel nového priateľa, ktorý bol iný ako on, ale aj podobný. Goro bol šťastný, že našiel nového priateľa, ktorý bol malý ako on, ale aj veľký.
A tak sa stalo, že malý trpaslík Ludo sa stal najlepším kamarátom obrov. A obri sa naučili byť veselší a zvedavejší aj vďaka nemu.
Koniec
