Ako sa Marcelko bál školy

Marcelko bol malý chlapec s veľkými očami a ešte väčšou predstavivosťou. Každé ráno, keď sa mal pripraviť do školy, ho prepadla nervozita a strach. Nebola to však obyčajná nepokojnosť, ktorú cíti každé dieťa pred dôležitým dňom. Marcelkov strach mal svoje korene v tom, že sa obával neznámeho a neistoty. Predstavoval si, že ho spolužiaci nebudú mať radi, že sa mu budú smiať, alebo že nepochopí, čo sa učitelia snažia vysvetliť. Jeho strach bol taký silný, že sa mu niekedy chcelo zdrhnúť a schovať sa v posteli pod perinou.

Jedného rána sa Marcelko prebudil s nepokojným pocitom v žalúdku. Pozeral sa na hodiny a videl, že čas na odchod do školy sa blíži. „Čo ak ma nikto nebude mať rád? Čo ak sa mi budú smiať?“ tieto myšlienky mu behali hlavou ako nastavené kotúče. Jeho matka, ktorá si všimla jeho úzkosť, sa k nemu pomaly priblížila a položila mu ruku na plecia. „Marcelko, viem, že sa bojíš, ale škola je miesto, kde sa naučíš veľa nových vecí a spoznáš nových priateľov,“ povedala jemne. Prijala jeho strach a povedala mu, že je úplne v poriadku cítiť sa takto. „Aj ja som sa kedysi bála ísť do školy,“ dodala s úsmevom.

Marcelko si vzal batoh a s ťažkým srdcom vyšiel z domu. Cestou do školy mu hlavou stále behali rôzne scenáre, ako by mohol všetko pokaziť. Keď však prišiel do triedy, všimol si, že ostatné deti sú rovnako nervózne ako on. Učiteľka, pani Kováčová, ich privítala úsmevom a povedala: „Dnes je prvý deň školy, a preto je normálne cítiť sa trochu nervózne. Ale verím, že spolu si to všetci užijeme.“

Marcelko si sadol do lavice a postupne sa začal uvoľňovať. Paní Kováčová im povedala príbeh o malom chlapcovi, ktorý sa tiež bál ísť do školy, ale nakoniec zistil, že to bolo najlepšie rozhodnutie v jeho živote. Tento príbeh Marcelka inšpiroval a postupne si začal uvedomovať, že jeho strach bol len výsledkom jeho predstavivosti.

Počas dňa Marcelko spoznal nových priateľov, ktorí mali podobné záujmy ako on. Spolu sa hrali, učili sa a zistili, že škola môže byť skutočne zábavné miesto. V prestávkach sa hrali na ihrisku, a Marcelko zistil, že nie je sám, kto sa obáva nového prostredia. Jeho nový kamarát Janko mu povedal: „Ja som sa tiež bál, ale teraz som rád, že som prišiel. Spolu to zvládneme.“

Keď Marcelko prišiel domov, narýchlo povedal svojej mame o všetkom, čo sa ten deň udialo. Jeho oči žiarili radosťou a vďačnosťou za to, že prekonal svoj strach. „Mami, bol to skvelý deň!“ vykríkol a objal ju. Jeho mama sa usmiala a povedala: „Vidíš, Marcelko, niekedy musíme prekonať svoje obavy, aby sme objavili niečo úžasné.“

Od toho dňa sa Marcelko už nebál ísť do školy. Vedel, že každý deň prináša nové príležitosti a dobrodružstvá. A aj keď občas ešte cítil trochu nervozity, vedel, že to je súčasť rastu a učenia sa. Marcelko sa naučil, že strach neznamená slabosť, ale príležitosť stať sa odvážnejším. A tak sa stal malým hrdinom svojho vlastného príbehu – príbehu o tom, ako prekonal svoje obavy a objavil krásu nových zážitkov a priateľstiev.

Ako sa vám páčila rozprávka?

Hodnotenie: 0 / 5. Počet hlasovaní 0

Zatiaľ žiadne hlasy! Buďte prvý, kto ohodnotí