Ako sa zajac a líška skamarátili

Bolo raz jedno ráno, keď sa líška prebudila v svojej nore a cítila sa veľmi hladná. Rozhodla sa ísť na lov a vybrala si smer lesa, kde vedela, že býva veľa zvierat. Medzi nimi bol aj zajac, ktorý si práve trhal mrkvu zo svojej záhradky. Keď ho líška zbadala, začala sa plížiť k nemu a chystala sa ho zjesť ť.

Zajac však mal dobrý sluch a začul nebezpečenstvo. Rýchlo sa otočil a uvidel líšku, ako sa k nemu blíži. Zľakol sa a začal utekať čo najrýchlejšie. Líška ho začala naháňať a myslela si, že ho ľahko dostihne. No zajac bol veľmi šikovný a využil svoje dlhé uši, aby si našiel cestu medzi stromami a kríkmi.

Líška sa snažila držať krok so zajacom, ale stratila ho z dohľadu. Zúfalo sa rozbehla na všetky strany, ale nikde ho nevidela. Už bola unavená a smutná, že ostala bez raňajok. Vtom zazrela malú jaskynku pod koreňom stromu. Pomyslela si, že tam by mohol byť zajac schovaný. Vtisla sa do jaskynky a začala hľadať.

Zajac však nebol v jaskyni. Tam bolo niečo iné. Bola to malá sovička, ktorá si práve spala po celonočnom bdení. Keď ju líška vyrušila, prebudila sa a otvorila oči. Líška sa zľakla a chcela utiecť, ale sovička ju zastavila.

„Kto si ty a čo tu robíš?“ spýtala sa sova.

„Ja som líška a hľadám zajaca,“ odpovedala.

„A prečo hľadáš zajaca?“ pýtala sa ďalej sova.

„Pretože som hladná a chcem ho zjesť,“ priznala líška.

„To nie je pekné,“ povedala sova. „Zajac je môj priateľ a nechcem, aby si mu ublížila.“

„Lutujem, ale ja musím jesť,“ povedala líška.

„Nie, nemusíš,“ povedala sovička. „Môžeš jesť aj iné veci, ktoré sú v lese. Napríklad bobule, orechy, huby alebo med.“

„Líška na to pozrela s pochybnosťou. „To nie je to isté,“ povedala.

„Skús to aspoň,“ navrhla sova. „Ja ti pomôžem nájsť niečo dobré.“

Líška bola zvedavá a súhlasila. Sova ju vzala za labku a vyviedla ju z jaskyne. Spolu išli po lese a sovička jej ukazovala rôzne jedlá, ktoré mohla skúsiť. Líška ochutnala bobule, orechy, huby aj med a musela uznať, že jej chutili.

„Vidíš?“ povedala sova. „Nie je to také zlé.“

Líška sa usmiala a poďakovala sovičke za pomoc. „Máš pravdu,“ povedala. „Je to dobré a ja sa cítim sýta.“

„Teší ma, že sa ti páči,“ povedala sovička. „A teraz mi povieš, prečo si chcela zjesť zajaca?“

Líška sa zamyslela a povedala: „Pretože som myslela, že je to jediné, čo môžem jesť. A tiež preto, že som ho nikdy nepoznala.“

„Ak by si ho poznala, myslela by si inak?“ spýtala sa sova.

„Možno,“ povedala líška.

„Tak to by si mala skúsiť,“ povedala sovička. „Zajac je veľmi milý a zábavný. Má rád mrkvu, skákanie a hádanky. Možno by ste sa mohli skamarátiť.“

Líška bola prekvapená. „Skamarátiť?“ opakovala.

„Áno, prečo nie? Ja som sa s ním skamarátila a som rada, že ho mám. On je môj najlepší priateľ.“

Líška bola zvedavá. „Ako si sa s ním skamarátila?“ spýtala sa.

„To je dlhý príbeh,“ povedala sovička. „Ale ak chceš, môžem ti ho porozprávať.“

Líška súhlasila a sovička začala rozprávať o tom, ako sa stretla so zajacom a ako sa spolu naučili rozumieť a rešpektovať sa. Líška počúvala pozorne a začínala si predstavovať, ako by to bolo, keby bola priateľom so zajacom.

Keď sova dohovorila, líška povedala: „To je krásna rozprávka. A ja by som ju chcela pokračovať.“

„Ako to myslíš?“ spýtala sa sovička.

„Myslím tým, že by som chcela spoznať zajaca a ospravedlniť sa mu za to, čo som mu chcela urobiť.“

„To je veľmi pekné od teba,“ povedala sovička. „A ja ti pomôžem nájsť ho.“

Tak sa stalo, že líška a sovička išli hľadať zajaca po lese. Našli ho na lúke, kde sa práve hral s inými zvieratami. Keď ho zbadali, líška sa trochu bála, ale sovička ju povzbudila.

„Neboj sa,“ povedala sovička.

Líška sa odhodlala a prišla k zajacovi. Zajac ju spoznal a zľakol sa. Chcel utiecť, ale sovička ho zastavila.

„Počkaj,“ povedala sova. „Ona ti nechce ublížiť. Ona ti chce niečo povedať.“

Zajac bol nedôverčivý, ale zostal na mieste. Líška sa mu pozrela do očí a povedala:

„Zajac, ja ti chcem povedať, že mi je ľúto za to, čo som ti chcela urobiť. Ja som bola hladná a nevedela som, že existujú aj iné jedlá v lese. Ale teraz už viem a nechcem ťa zjesť. Chcem ťa spoznať a možno aj skamarátiť sa.“

Zajac bol prekvapený a zmätený. Nevedel, či jej má veriť alebo nie.

„Je to pravda?“ spýtal sa.

„Je to pravda,“ potvrdila sovička.

„Ja som jej pomohla nájsť iné jedlá a porozprávala som jej o tebe. Ona ťa chce spoznať a ospravedlniť sa ti.“

Zajac sa zamyslel a povedal: „Dobre, ja ti odpúšťam. Ale neviem, či môžeme byť priatelia. Veď sme takí rozdielni.“

Líška sa usmiala a povedala: „To nevadí. Rozdiely nás robia zaujímavými. A myslím, že máme aj niečo spoločné.“

„Čo napríklad?“ spýtal sa zajac.

„Napríklad máme radi prírodu, zábavu a sovičku,“ povedala líška.

„To je pravda,“ povedal zajac. „Sovička je naša spoločná priateľka.“

Zajac sa pozrel na sovičku, ktorá mu prikývla. Potom sa pozrel na líšku a povedal: „Dobre, ja súhlasím. Skúsme byť priatelia.“

A tak sa stalo, že líška a zajac sa skamarátili a zostali priateľmi navždy. A sovička bola s nimi vždy, keď potrebovali radu alebo pomoc. A žili šťastne až do konca svojich dní.

Ako sa vám páčila rozprávka?

Hodnotenie: 5 / 5. Počet hlasovaní 3

Zatiaľ žiadne hlasy! Buďte prvý, kto ohodnotí