V malebnej dedinke, obkolesenej rozkvitnutými lúkami a svetlou oblohou, žil psík menom Berto. Bol to maličký, no energický psík s bielou srsťou pokrytou čiernymi škvrnami, ktoré mu dávali jedinečný vzhľad. Každé ráno, keď slnko pomaly stúpalo na obzor, Berto nadšene vybehol zo svojho dvora, aby preskúmal svet okolo neho. Mal nesmierne rád prírodu a všetky tvory, ktoré v nej žili. Svoju dennú rutinu začínal prechádzkami po voňavých lúkach, kde šum vetra a spev vtákov tvorili nádhernú symfóniu.
Jedného teplého jarného dňa sa Berto vybral hlbšie do lesa, na miesto, kam zriedka chodieval. Objavoval nové zákutia a nasával vôňu čerstvých kvetov a zeme, keď zrazu začul slabé, žalostné kvílenie. Berto zbystril uši a okamžite sa vydal za zvukom, zvedavý a trochu znepokojený, čo by to mohlo byť.
Zvuk ho priviedol k malému močiaru, kde našiel úbohú žabu, ktorá uviazla pod ťažkou vetvou spadnutou do vody. Žaba zúfalo mávala nožičkami, ale vetva ju pevne držala pri dne. Jej oči vyjadrovali beznádej, a keď videla prichádzať Berta, v očiach sa jej zaleskla nádej.
Berto vedel, že musí konať rýchlo, aby pomohol svojmu novému priateľovi. Pribehne bližšie a opatrne začne analyzovať situáciu. Vetva bola príliš ťažká, aby ju len tak nadvihol. Berto sa ale nevzdával. Použil všetku svoju inteligenciu a silu, aby našiel riešenie. Zrazu dostane nápad. Rozbehne sa smerom k najbližším suchým konárom na zemi, uchopí jeden do svojho zubov a prenáša ho späť k močiarnemu brehu.
Pomocou konára sa Berto snažil preniesť časť váhy spadnutej vetvy na seba a uvoľniť tak tlak na žabu. Bol to boj, no Bertova odhodlanosť bola obdivuhodná. Pomaly, ale isto sa mu podarilo vetvu tak mierne nadvihnúť, že žaba sa mohla vymaniť z jej zovretia. S radosťou a vďakou vykrikla z vody a hopsla na breh.
„Ďakujem ti, môj odvážny priateľ,“ prehovorila žaba s úľavou v hlase. „Bez tvojej pomoci by som tu ostala navždy.“ Jej slová boli úprimné a hlboké, naplnili Bertovo srdce hřejivým pocitom spokojnosti.
Od toho dňa sa stali nerozlučnými priateľmi. Žaba, ktorú Berto pomohol zachrániť, sa volala Lila a bola veľmi múdra. Lila často navštevovala Berta a rozprávala mu rôzne příbehy z jej života v močiaroch, zatiaľ čo on jej rozprával svoje zážitky z prechádzok po lúkach a lesoch okolo dediny.
Časom sa ich priateľstvo stalo vzorom pre všetky zvieratá v lese. Či už to boli vtáky, ježkovia alebo zajace, všetci obdivovali ich oddanosť a ochotu pomôcť si navzájom. Berto a Lila tak vytvorili pôdu pre další úžasné príbehy v dedinke, ktorá teraz žila nielen prírodou, ale aj vzájomnou pomocou a priateľstvom.
Tak Berto, malý psík s veľkým srdcom, zachránil nielen žabu, ale získal aj hodnotného a múdreho priateľa na celý život. A všetci, ktorí poznali ich príbeh, vedeli, že skutočné priateľstvo je jedným z najväčších pokladov na svete.
