Bola raz jedna princezná, ktorá bola veľmi krásna a milá. Volala sa Alžbeta a žila v zámku so svojím otcom, kráľom. Kráľ sa oženil s druhou ženou, ktorá bola zlá a žiarlila na Alžbetu. Preto sa rozhodla, že ju premení na labuť a zbaví sa jej.
Jedného dňa, keď bola Alžbeta na prechádzke v záhrade, pristúpila k nej nevlastná matka a ponúkla jej jablko. Princezná nevedela, že jablko je otrávené a že obsahuje kliatbu. Keď ho ochutnala, pocítila ostrú bolesť a padla na zem. Nevlastná matka sa zlomyseľne usmiala a povedala: „Teraz si už nebudeš princeznou, ale labuťou. Každý deň sa budeš meniť na vtáka a len v noci sa budeš môcť vrátiť do svojej ľudskej podoby. A to len za podmienky, že nikomu neprezradíš svoje tajomstvo. Ak to urobíš, navždy zostaneš labuťou.“
Potom nevlastná matka odišla a nechala Alžbetu ležať na tráve. Po chvíli sa princezná prebudila a zistila, že sa jej telo začalo meniť. Z jej rúk vyrástli peria, z jej nôh pazúry a z jej hlavy krk a hlava labute. Bola premenená na bielu labuť.
Alžbeta bola veľmi smutná a vystrašená. Nevedela, čo má robiť. Rozhodla sa utiecť z zámku a hľadať pomoc. Vzlietla do vzduchu a letela nad lesmi, poliami a riekami. Nakoniec pristála na jazere, kde žili iné labute.
Tam stretla jednu labuť, ktorá bola inakšia ako ostatné. Mala čierne perie a červené oči. Volala sa Mira a bola to čarodejnica, ktorá bola tiež premenená na labuť kvôli svojej zlobe a chamtivosti. Mira videla Alžbetinu núdzu a rozhodla sa jej pomôcť. Povedala jej: „Viem, ako zlomiť tvoju kliatbu. Musíš nájsť pravú lásku a pobozkať ju v podobe labute pri splne mesiaca. Potom sa vrátite do svojej ľudskej podoby obaja.“
Alžbeta poďakovala Mire za radu a spýtala sa jej: „A ty? Nemôžeš tiež nájsť pravú lásku?“ Mira pokrčila plecami a povedala: „Ja som už skúsila všetko, ale nikto ma nemiluje. Som príliš stará a škaredá.“ Potom odišla od Alžbety.
Alžbeta zostala na jazere a dúfala, že nájde svoju pravú lásku. Každú noc sa menila späť na princeznú a chodila po okolí hľadať pomoc. Jednej noci stretla mladého pastiera, ktorý sa volal Lukáš. Bol to veľmi pekný a milý chlapec, ktorý rád spieval piesne pri ohni. Alžbeta sa do neho zamilovala a on do nej. Začali sa stretávať každú noc a rozprávať si o svojich snoch a nádejach.
Alžbeta však nemohla Lukášovi povedať, že je labuť. Bála sa, že by ju prestal milovať alebo by ju prezradil nevlastnej matke. Preto mu povedala, že je sirota, ktorá žije v lese. Lukáš jej veril a chcel sa s ňou oženiť.
Alžbeta bola šťastná, ale aj smutná. Vedela, že musí Lukášovi povedať pravdu, ak chce zlomiť kliatbu. Rozhodla sa to urobiť v noci splne mesiaca, keď mala šancu sa vrátiť do svojej ľudskej podoby navždy.
V tú noc sa stretli pri jazere a Alžbeta mu povedala: „Lukáš, musím ti niečo povedať. Nie som sirota, ale princezná. Nevlastná matka ma premenila na labuť a jediný spôsob, ako sa vrátiť do svojej ľudskej podoby, je pobozkať ťa v podobe labute pri splne mesiaca.“
Lukáš bol prekvapený a neveril jej. Myslel si, že si z neho robí žarty alebo že je pomätená. Povedal jej: „To je nemožné. Ako by si mohla byť labuť? A ako by si mohla byť princeznou? To je len rozprávka.“
Alžbeta ho prosila, aby jej uveril. Povedala mu: „Je to pravda. Pozri sa na mesiac. Je spln. Ak ma pobozkáš teraz, uvidíš, že sa zmením na labuť a potom späť na princeznú.“
Lukáš sa pozrel na mesiac a videl, že je naozaj spln. Potom sa pozrel na Alžbetu a videl, že jej oči žiarili ako hviezdy. Uvedomil si, že ju miluje viac ako čokoľvek na svete. Povedal jej: „Dobre, verím ti. Pobozkám ťa a dúfam, že sa stane zázrak.“
Potom ju pobozkal na líce a Alžbeta sa zmenila na bielu labuť pred jeho očami. Lukáš bol ohromený a zľaknutý. Chytil ju do náruče a povedal: „Alžbeta, si to ty? Si naozaj labuť?“
Alžbeta zakvákala a prikývla hlavou. Potom ho pobozkala na líce svojím zobákom a ona aj on sa zmenili späť na ľudí. Boli opäť spolu v svojej ľudskej podobe.
Vtom sa objavila Mira a povedala im: „Gratulujem vám! Zlomili ste kliatbu! Teraz ste slobodní a môžete byť spolu navždy!“
Alžbeta a Lukáš sa poďakovali Mire za pomoc a žili šťastne až do smrti.
