Bola raz jedna princezná menom Lila. Žila v krásnom zámku s rodičmi a sestrou. Lila bola veľmi múdra a zvedavá. Rada sa učila nové veci a objavovala svet. Ale mala jednu slabosť. Veľmi sa bála tmy.
Každý večer, keď sa stmievalo, Lila utekala do svojej izby a zapínala všetky svetlá. Nechcela vidieť tie strašné tiene a počuť tie hrozné zvuky, ktoré sa skrývali v tme. Ani jej obľúbené plyšové zvieratká jej nepomáhali prekonať strach.
Jedného dňa sa jej otec, kráľ, rozhodol, že je čas aby sa Lila prestala báť tmy. Povedal jej, že ju vezme na výlet do lesa. Lila bola nadšená. Milovala prírodu a rada chodila na prechádzky s otcom. Nevedela však, že otec má iný plán.
Keď prišli do lesa, otec povedal Lile, že musí ísť na chvíľu preč a že sa vráti čoskoro. Povedal jej, aby počkala na lúke pod stromom. Lila súhlasila a usadila sa na tráve. Bola šťastná a spokojná.
Ale čas plynul a otec sa nevracal. Lila začala byť nervózna. Pozrela sa na nebo a zbadala, že slnko zapadá za horizontom a začalo sa pomaly stmievať.
Lila cítila ako jej srdce začalo biť rýchlejšie. Začala volať otca, ale nikto jej neodpovedal. Bola sama v lese a bola tma.
Lila chcela utiecť, ale nevedela ktorou cestou ísť. Bola zmätená a vystrašená. Zrazu počula hlas:
„Kto si ty?“
Lila sa obzrela a uvidela malú iskričku svetla medzi stromami. Bola to víla.
„Ja som Lila, princezná z kráľovstva,“ odpovedala.
„A čo tu robíš?“ spýtala sa víla.
„Čakám na svojho otca, ale neviem kde je“.
„Prečo si tu sama v tme?“ spýtala sa víla.
„Pretože sa bojím tmy,“.
„Bojíš sa tmy? To je smiešne,“ zasmiala sa víla.
„Nie je to smiešne! Tma je strašná! Nevidíš tie tiene a nepočuješ tie zvuky?“ povedala Lila.
„Tie tieňe a zvuky nie sú nič zlého. Sú to len tvary a hlasy prírody,“ povedala víla.
„Prírody? Čo to je?“
„Príroda je všetko okolo nás. Stromy, kvety, tráva, vtáky, žaby, sovy… Všetko čo žije a dýcha,“ povedala víla.
„A prečo sa ukazuje len v tme?“
„Pretože v tme sa cíti slobodnejšia a tajomnejšia. V tme sa môžeš zblížiť s prírodou a počuť jej srdce,“ povedala víla.
„Ako to môžem urobiť?“ spýtala sa Lila.
„Musíš sa naučiť vidieť a počuť inak. Musíš sa naučiť cítiť a vnímať. Musíš sa naučiť milovať tmu,“
„A ty mi pomôžeš?“ spýtala sa Lila.
„Samozrejme, že ti pomôžem. Som tu preto, aby som ti ukázala krásu tmy,“
A tak víla vzala Lilu za ruku a viedla ju do lesa. Ukázala jej, ako sa tiene menia podľa svetla mesiaca a hviezd. Ukázala jej, ako sa zvuky menia podľa nálady prírody. Ukázala jej, ako sa cíti teplo a chlad, vlhkosť a suchosť, vôňa a chuť.
Princezná bola ohromená. Nikdy predtým nevidela ani nepočula také krásne veci. Cítila, ako sa jej otvárajú nové svety a zmysly. Cítila, ako sa jej strach z tmy mení na zvedavosť a obdiv.
„Vidíš? Tma nie je nič zlého. Tma je plná života a krásy,“ povedala víla.
„Máš pravdu. Tma je úžasná“
„Teraz už nemusíš sa báť tmy. Teraz už vieš, že tma je tvoja priateľka,“
„Ďakujem ti, víla. Ďakujem ti, že si mi ukázala tmu,“ povedala princezná Lila.
„Nie je za čo, princezná. Som rada, že si bola ochotná počúvať a učiť sa.“
V tom sa ozval hlas:
„Lila! Kde si?“
Bol to otec, ktorý sa po ňu vrátil. Pribehol k nej a objal ju.
„Lila, prepáč mi, že som ťa nechal tu samu. Chcel som ti len pomôcť prekonať strach z tmy,“ povedal kráľ.
„Otec, ja už sa nebojím tmy. Víla mi ukázala, že tma je nádherná,“ povedala Lila.
„Víla? Aká víla?“ spýtal sa otec.
Lila ukázala na iskričku svetla medzi stromami, ale už tam nebola.
„Už odišla. Ale bola tu so mnou celý čas. Pomohla mi vidieť a počuť prírodu v tme,“
„Prírodu v tme? To je zaujímavé,“ povedal kráľ.
„Áno, je to zaujímavé. A krásne. A úžasné,“ odpovedala Lila.
Otec sa usmial a pobozkal ju na čelo.
„Som rád, že si taká šťastná, moja milovaná dcérka. Poďme domov,“
„A môžeme ísť znova do lesa v noci?“ spýtala sa Lila.
„Samozrejme, že môžeme. Kedykoľvek budeš chcieť,“ povedal otec.
A tak otec a dcéra odišli domov spokojní a šťastní. Lila už nikdy viac nemala strach z tmy. Naopak, mala ju rada a obdivovala ju. A vždy si spomínala na vílu, ktorá jej k tomu pomohla.
