V krajine, kde hory objímali oblohu a rieky spievali piesne starých časov, žila princezná menom Eliška. Mala zlaté vlasy ako lúče slnka a srdce plné odvahy. Jedného dňa sa rozhodla, že vyrúbe starý les, ktorý sa tiahol za hradbami jej kráľovstva. Chcela tam postaviť záhrady plné kvetov a fontán, aby jej ľud mal kde oddychovať.
Les bol však domovom mnohých zvierat a strážil ho starý duch lesa, ktorý sa volal Radovan. Keď sa dozvedel o Eliškinom pláne, rozhodol sa jej ukázať krásu a tajomstvá, ktoré les skrýval. V noci, keď princezná spala, zjavil sa jej vo sne ako starý dub s hlbokými očami.
„Princezná Eliška,“ povedal Radovan, „pozri sa na môj les očami, ktoré vidia viac než len zem a stromy. Vidíš tú harmóniu a život, ktorý tu pulzuje?“
Eliška sa pozrela a uvidela les plný farieb a zvukov, ktoré predtým nepostrehla. Videla, ako sa zvieratá starajú o svoje mláďatá, ako rastliny poskytujú útočisko a ako každý list a kvet má svoj príbeh.
Keď sa princezná prebudila, jej srdce bolo plné pochybností. Rozhodla sa ísť do lesa a vidieť ho vlastnými očami. A tak, s prvými lúčmi svitania, vykročila na cestu.
Les ju privítal chladným vzduchom a tichým šepotom lístia. Eliška kráčala hlbšie a hlbšie, až kým nenašla jasnú lúku, kde sa zvieratá zhromažďovali. Pozorovala ich a pocítila, ako sa jej srdce napĺňa láskou a úctou k tomuto miestu.
V tom okamihu pochopila, že les nie je len súbor stromov, ale domov, ktorý sa musí chrániť. Sĺzami v očiach sa vrátila na hrad a vyhlásila, že les zostane nedotknutý, a namiesto toho vytvorila záhrady na otvorených poliach, kde mohli všetci obdivovať krásu prírody bez toho, aby ju ničili.
A tak princezná Eliška nielenže zachránila les, ale naučila svoj ľud cennú lekciu o rešpekte a láske k prírode. A les? Ten bol vďačný a každý rok, keď prišla jar, poslal do záhrad najkrajšie kvety ako vďaku za princezninu múdrosť a láskavosť.
A žili šťastne až do konca svojich dní.
