Bol raz jeden medveď, ktorý veľmi rád jedol čučoriedky. Každé ráno sa zobudil a vybral sa do lesa, kde hľadal najsladšie a najšťavnatejšie plody. Niektoré dni našiel len pár čučoriedok, iné dni ich našiel toľko, že si musel urobiť veľkú hromadu. Medveď bol veľmi šťastný, keď mohol jesť svoje obľúbené ovocie.
Jedného dňa sa medveď zobudil a cítil vôňu čučoriedok. Nasledoval ju až k malému potoku, kde uvidel najväčší ker čučoriedok, aký kedy videl. Bol plný zrelých a lesklých plodov, ktoré lákavo žiarili na slnku. Medveď sa potešil a začal sa hneď púšťať do pochúťky. Jedol a jedol, až kým nezjedol všetky čučoriedky z keru. Potom si olízal labky a usmial sa.
Ale medveď nevedel, že tie čučoriedky boli kúzelné. Boli to čučoriedky splnu, ktoré mali moc zmeniť toho, kto ich zjedol. A tak sa stalo, že medveď začal cítiť divné pocity v bruchu. Začalo ho bolieť a napínať, až mu bolo zle. Medveď si myslel, že sa len prejedol, a tak sa položil na trávu a zaspal.
Keď sa medveď prebudil, bol prekvapený. Nevedel, kde je ani čo sa s ním stalo. Pozrel sa na seba a zistil, že nie je medveďom, ale obrovskou čučoriedkou! Mal modré chlpaté telo, malé oči a nos a veľké ústa. Medveď nechápal, ako sa to mohlo stať, a začal plakať.
Vtom prišiel k potoku zajac, ktorý tiež rád jedol čučoriedky. Uvidel obrovskú čučoriedku a potešil sa. Pomyslel si, že je to dar od lesnej víly, a skočil k nej. Chcel si odhryznúť veľké sústo, keď ho niekto zastavil.
„Počkaj!“ zakričala obrovská čučoriedka. „To som ja, medveď! Prosím ťa, nezjedz ma!“
Zajac sa zhrozil a odskočil. Pozrel sa na čučoriedku a spoznal v nej medveďa.
„Medveď? To si ty? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa zajac.
„Zjedol som tie čučoriedky splnu a zmenili ma na toto!“ vysvetlil medveď.
„Čučoriedky splnu? To sú tie kúzelné čučoriedky, ktoré rastú len raz za rok pri plnom mesiaci! Majú moc meniť tvary! Ako si mohol byť taký hlúpy?“ vyhrešil ho zajac.
„Ja som nevedel! Ja som len mal hlad!“ bránil sa medveď.
„Ako sa teraz vrátiš späť?“ spýtal sa zajac.
„Ja neviem! Pomôž mi, prosím!“
Zajac sa zamyslel a povedal: „Možno by ti pomohla lesná víla. Ona vie veľa o kúzlach a čučoriedkach. Ale neviem, kde ju nájsť.“
„Ja viem, kde býva!“ povedal medveď. „Býva v starej dubovej dutine na konci lesa. Ale ako sa tam dostanem? Ja som príliš veľký a ťažký!“
„Ja ti pomôžem!“ povedal zajac. „Ja ťa zatlačím a potiahnem, až kým sa nedostaneme k víle. Ale musíš byť ticho a opatrný, aby ťa nevideli iné zvieratá. Inak by si mohol skončiť v ich bruchách!“
„Aj ty by si ma chcel zjesť, keby si nevedel, že som medveď!“ povedal medveď.
„To je pravda!“ priznal zajac. „Ale ja som tvoj priateľ, a priatelia si pomáhajú. Tak poďme!“
A tak sa zajac a medveď vydali na cestu k lesnej víle. Bolo to veľmi ťažké a dlhé kroky, lebo medveď bol naozaj veľký a ťažký. Museli sa vyhýbať liškám, vlkom, jeleňom a iným zvieratám, ktoré by si radi pochutili na obrovskej čučoriedke. Ale nakoniec sa im podarilo dostať sa k starej dubovej dutine, kde bývala lesná víla.
Zajac zaklopal na dvere a zavolal: „Lesná víla! Lesná víla! Prosím ťa, otvor nám! Máme tu veľký problém!“
Z dutiny vyšla malá postavička s krídlami a dlhými vlasmi. Bola to lesná víla. Pozrela sa na zajaca a na obrovskú čučoriedku za ním.
„Zajac? Čo tu robíš? A čo je to za vec?“ spýtala sa víla.
„To je medveď!“ povedal zajac. „Zjedol čučoriedky splnu a zmenil sa na toto! Prosím ťa, pomôž mu vrátiť sa späť!“
„Medveď? To je on?“ spýtala sa víla s údivom.
„Áno, to som ja!“ povedal medveď smutne.
„Vidím, vidím,“ povedala víla. „To je vážny prípad. Čučoriedky splnu sú veľmi mocné a nebezpečné. Mali by ste si dávať pozor, čo jete!“
„Ja som nevedel! Ja som len mal hlad!“ opakoval medveď.
„No dobre, dobre,“ povedala víla. „Nechcem ťa tu vidieť plakať ako dieťa. Ja ti pomôžem vrátiť sa späť. Ale bude to stáť niečo.“
„Čo bude stáť?“ spýtali sa zajac a medveď.
„Bude to stáť polovicu tvojej hromady čučoriedok,“ povedala víla medveďovi.
„Polovicu mojej hromady čučoriedok?“ zopakoval medveď.
„Áno, polovicu tvojej hromady čučoriedok,“ potvrdila víla. „To je moja cena za moje kúzlo.“
Medveď sa zamyslel. Mal veľmi rád svoje čučoriedky a nechcel sa o ne deliť s nikým. Ale tiež nechcel zostať čučoriedkou navždy. Uvedomil si, že bol príliš chamtivý a že to bola jeho chyba. A tak súhlasil s vílinou cenou.
„Dobre, dám ti polovicu mojej hromady čučoriedok,“ povedal medveď. „Ale prosím ťa, vráť ma späť!“
„V poriadku, v poriadku,“ povedala víla. „Ale musíš mi prisľúbiť, že už nikdy nebudeš jesť čučoriedky splnu. A tiež, že sa budeš deliť o svoje čučoriedky s ostatnými zvieratami. Inak sa zmeníš na niečo horšie!“
„Prisľubujem, prisľubujem!“ povedal medveď.
„V tom prípade, poď sem,“ povedala víla. „Musím ti dať pusu na nos.“
„Na nos?“ spýtal sa medveď.
„Áno, na nos,“ povedala víla. „To je súčasť kúzla. Neboj sa, nebude to bolieť.“
Medveď sa priblížil k víle a ona mu dala jemnú pusu na nos. Vtom sa z neho začali sypať modré chlpy a on sa začal meniť späť na medveďa. Zajac sa tešil a tlieskal.
„Podarilo sa! Podarilo sa!“ volal zajac.
Medveď sa pozrel na seba a uvidel, že je zase medveďom. Bol veľmi šťastný a objal vílu a zajaca.
„Ďakujem ti, ďakujem ti!“ povedal medveď. „Si najlepšia víla na svete! A ty si najlepší priateľ na svete!“
„Nie je začo,“ povedala víla. „Ale nezabudni na svoj sľub!“
„Nezabudnem, nezabudnem!“ povedal medveď.
A tak sa medveď vrátil k svojej hromade čučoriedok a dal polovicu víle. Potom sa rozlúčil s nimi a išiel domov. Cestou stretol mnoho zvierat, ktoré mu gratulovali k jeho návratu. Medveď im ponúkol niektoré zo svojich čučoriedok a oni mu ďakovali.
Medveď si uvedomil, že je lepšie deliť sa o svoje ovocie s ostatnými, než ho mať len pre seba. A tiež si uvedomil, že je lepšie byť medveďom, než čučoriedkou.
A tak žil medveď šťastne až do konca svojich dní.
Koniec.
