V ďalekej krajine, kde sa zelené lúky križovali s modrým nebom, žila ovečka menom Vili. Vili bola najfarebnejšou ovečkou v celom stáde, s huňatou srsťou, ktorá sa blyšťala na slnku. Bola hrdá na svoju krásnu srsť a nikdy by sa nechcela vzdať ani jediného pramienka. No každý rok, keď prišiel čas na strihanie srsti, Vili sa skryla a odmietala sa nechať ostrihať.
Raz na jar, keď sa priblížil čas strihania, Vili si vymyslela šikovný plán, ako sa vyhnúť ostrým nožníciam farmára Jana. Počula o tajomnej masti, ktorá podobne ako v prípade ovečky Hedvigy mohla spraviť jej srsť neviditeľnou. Vili sa teda vydala na cestu hľadať túto magickú masť, ktorú vraj strážil starý lišiak menom Liska.
Cesta ju zaviedla do hlbokej lesnej tmy, kde našla Lisku, ktorý sedel pred svojím brlohom. „Prosím ťa, Liska, mám informáciu, že máš magickú masť, ktorá spraví moju srsť neviditeľnou. Môžeš mi ju predať?“ spýtala sa Vili pokorne.
Liska sa zasmial a povedal: „Áno, mám takú masť, ale nie je zadarmo. Musíš mi doniesť tri zlaté jabĺčka z najvyššieho stromu v záhrade starého čarodeja.“
Vili, odhodlaná udržať si svoju srsť, sa okamžite vydala hľadať záhradu čarodeja. Po dlhej ceste plnej prekážok a dobrodružstiev, konečne dorazila k veľkej záhrade. Strom plný zlatých jabĺk sa týčil nad ostatnými a jeho konáre boli príliš vysoko, aby ich Vili mohla dosiahnuť.
Zrazu začula hlas: „Prečo sa trápiš, malá ovečka?“ To bola veverička, ktorá skákala z vetvy na vetvu. Vili jej povedala o svojom probléme a o magickej masti, ktorú potrebovala. Veverička súhlasila, že jej pomôže, ale len ak jej Vili pomôže nájsť jej stratené orechy.
Spolu sa teda pustili do hľadania orechov. Po dlhom hľadaní ich konečne našli ukryté v koreňoch starého dubu. Veverička, vďačná za pomoc, šikovne vyliezla na zlatý strom a zhodila tri zlaté jabĺčka pre Vili.
S jabĺčkami v košíku sa Vili vrátila k Liskovi. „Tu máš, Liska, tri zlaté jabĺčka, ako si chcel,“ povedala a podala mu ich.
Liska bol spokojný a podal Vili malú fľaštičku s masťou. „Natri si túto masť na srsť a budeš neviditeľná, ale pamätaj, že toto kúzlo trvá len jeden deň,“ povedal Liska tajomne.
Vili sa vrátila späť na farmu a rýchlo si namazala celú srsť. Keď prišiel farmár Jano so svojimi nožnicami, Vili sa tvárila, akoby bola úplne neviditeľná. Farmár Jano sa zasmial a povedal: „Dobre, Vili, vidím, že si sa stala čarodejnicou. Ale aj tak ťa ostrihám!“ A s tým ju jemne pohladkal po neviditeľnej srsti.
Vili, hoci sa jej plán úplne nevydaril, si uvedomila, že jej srsť nie je len jej, ale aj dôležitá pre farmára Jana. Vďaka strihaniu srsti mohli získať vlnu na výrobu teplých svetrov, ktoré hriali ľudí v zime. Vili sa teda rozhodla, že sa už viac nebude skrývať a pomôže farmárovi Janovi.
Od tej chvíle sa Vili nechávala ostrihať každý rok, a hoci jej srsť nebola dlhá a huňatá, bola šťastná, že mohla pomôcť druhým. A tak sa z Vili stala ovečka, ktorá nielenže bola krásna, ale aj nezištná a ochotná pomôcť.
Vili si uvedomila, že na svete sú aj iné veci, ktoré sú dôležité a že krása je viac ako len vonkajší vzhľad.