Bol raz jeden obor menom Ctigula, ktorý žil v lese pri mori. Bol veľmi zvedavý a rád skúmal nové veci. Jedného dňa sa rozhodol, že sa pozrie, čo je za morom. Chcel vidieť iné krajiny, ľudí a zvieratá. Ale nevedel, ako sa tam dostať. Nemal loď ani lietadlo ktoré by ho unieslo a plávať nevedel.
Napadlo mu, že ak by vypil celé more, mohol by prejsť po dne až na druhú stranu. Myslel si, že to bude ľahké a zábavné. A tak sa pustil do práce. Začal piť a piť, až kým nevypil všetku vodu. Trvalo mu to niekoľko dní a nocí. Cestou narazil na množstvo rôznych rýb, chobotníc, medúz a iných morských tvorov. Niektoré boli pekné a priateľské, iné boli škaredé a nebezpečné. Ctigula ich všetky zjedol bez rozdielu.
Keď vypil celé more, cítil sa veľmi pyšný a spokojný. Pozrel sa naokolo a videl len suchú plochu plnú piesku, kameňov a mušlí. Uvidel aj niektoré loďky a lode, ktoré zostali na dne bez vody. Ctigula si povedal, že teraz už nič nestojí v jeho ceste. Vybral sa teda na svoju cestu za morom.
Ale čoskoro zistil, že to nebolo také jednoduché, ako si myslel. More bolo veľmi veľké a dlhé. Ctigula musel chodiť a chodiť, až kým sa mu nezačali unavovať nohy. A ešte horšie bolo to, že začal pociťovať veľký smäd. Voda, ktorú vypil bola slaná a nestačila na uhasenie jeho smädu. A nemal ani kde napiť sa novej vody.
Ctigula si uvedomil, že spravil veľkú chybu. Žiadal more, aby sa vrátilo späť, ale bolo neskoro. More už nebolo more, ale len suchá púšť. A Ctigula bol sám uprostred nej.
A to nie je všetko. V jeho bruchu sa začali diať zvláštne veci. Ryby, ktoré by vypil, sa začali búriť a štípať ho zvnútra. Ctigula cítil veľkú bolesť a nevoľnosť. Snažil sa ich vypluť späť do mora, ale už bolo príliš neskoro.
Ryby mu prerazili brucho a vyskočili von. Ctigula doplatil na svoju pýchu a zomrel smutný, osamelý na piesku v strede mora.
