Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Rúfus si myslel, že je to zábava a že tak upozorňuje na seba.
Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. A dokonca aj ostatné zvieratá sa mu vyhýbali, lebo ho považovali za otravného a nevychovaného.
Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi. Ale jedného dňa sa mu stalo niečo, čo mu zmenilo názor.
Bolo krásne slnečné popoludnie a Rúfus sa rozhodol ísť na prechádzku po dedine. Vybehol z dvora a začal behať po uliciach. Štekal na všetko, čo videl: na poštára, ktorý rozvážal listy, na starého pána, ktorý sedel na lavičke, na deti, ktoré skákali gumu, na mačku, ktorá ležala na streche. Všetci sa mu vyhli alebo ho okríkli.
Rúfus si to nebral k srdcu a pokračoval vo svojej zábave. Ale potom uvidel niečo, čo ho veľmi zaujalo: bol to veľký červený balón v tvare srdca, ktorý visel na okne pekárne. Rúfus miloval balóny a chcel si s ním hrať. Tak začal štekať ešte hlasnejšie a skákať pod oknom. Ako inak.
Ale jeho štekotanie malo nečakaný účinok: balón praskol! A nie len tak obyčajne praskol, ale vybuchol! Z balóna vyletel vzduch s takou silou, že rozbil okno pekárne a vyhodil von celú vitrínu s koláčmi! Koláče spadli na chodník a rozsypali sa na kúsky.
Rúfus bol prekvapený a vystrašený. Nevedel, čo sa stalo a čo má robiť. Zrazu počul hlasný krik:
- Ty malý štekajúci darebák! Pozri, čo si spravil! Zničil si mi celú pekárnu! – zvolala pani pekárka a vybehla von s metlou v ruke.
Rúfus sa zľakol a utekal preč. Ale nebol sám: za ním bežala aj rozzúrená pani pekárka a kričala naňho. A nielen ona: za ňou bežali aj ďalší ľudia, ktorí videli, čo sa stalo. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli nahnevaní na Rúfusa a chceli mu dať za vyučenú.
Rúfus bežal, ako len mohol, ale nemal kam utiecť. Všade, kam sa obrátil, videl nahnevané tváre a počul hlasné kriky. Cítil sa strašne a ľutoval, že štekal tak veľa. Uvedomil si, že svojím štekotaním si spravil len samých nepriateľov a nikoho nezaujal.
Zrazu uvidel svoj dom a jeho dvor. Bol to jediné miesto, kde sa cítil bezpečne. Tak sa rozhodol utiecť tam. Ale keď pribehol k bráne, zistil, že je zamknutá. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola práve v meste a zabudla mu otvoriť.
Rúfus nevedel, čo má robiť. Bol zúfalý a smutný. Chcel sa vrátiť domov a schovať sa pod posteľ. Ale nemal ako. Tak sa posadil pred bránu a začal plakať.
Ale jeho plač bol iný ako jeho štekotanie. Bol tichý a smutný. A mal aj iný účinok: zastavil nahnevaných ľudí, ktorí ho naháňali.
Ľudia sa zastavili pred bránou a pozreli sa na Rúfusa. Videli ho, ako sedí na zemi a plače. A zrazu sa im zdal iný: už nebol otravný a nevychovaný psík, ktorý stále štekal, ale bol to smutný a vystrašený psík, ktorý potreboval pomoc.
Ľudia sa začali cítiť inak: už neboli nahnevaní a podráždení, ale boli súcitní. Uvedomili si, že Rúfus nechcel spôsobiť problémy, ale len sa chcel hrať. A že jeho štekotanie bolo len spôsobom, ako chcel vyjadriť svoje pocity.
Tak sa rozhodli mu pomôcť. Pani pekárka prestala kričať a povedala:
- Chudák psík, musí byť veľmi smutný. Nechajme ho ísť domov.
A vzala metlu a otvorila bránu.
Rúfus bol prekvapený. Nevedel, čo sa deje, ale bol rád, že môže ísť domov. Tak vstal a vošiel do dvora.
Ale nebol sám: za ním vošli aj ostatní ľudia. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli milí a priateľskí. Povedali mu:
- Prepáč nám, že sme ťa naháňali a kričali na teba. Nechceli sme ti ublížiť.
- My vieme, že si dobrý psík a že si len chcel hrať.
- Ale musíš vedieť, že tvoje štekotanie je veľmi hlučné a otravné.
- Nemôžeš štekať na všetko a všade.
- Musíš byť tichší a slušnejší.
- A musíš rešpektovať ostatných ľudí a zvieratá.
- Len tak si získaš ich priazeň a priateľstvo.
Rúfus to pochopil a konečne menej.
