Bolo raz jedno leto, keď sa medveď Maco prechádzal po lese a hľadal čo zjesť. Bol veľmi hladný, pretože nebol dobrý rok na lesné plody a orechy. Preto sa rozhodol ísť k rieke, kde možno nájde nejaké ryby alebo rakov.
Keď prišiel k rieke, zbadal na druhom brehu srnku, ktorá bola v núdzi. Bola chytená v pasci, ktorú tam nastražili poľovníci. Srnka sa snažila vymaniť sa z pút, ale len sa viac a viac zranila. Medveď Maco videl jej strach a bolesť, cítil sa smutno.
Maco mal veľmi dobré srdce a nechcel, aby srnka trpela. Preto sa rozhodol jej pomôcť. Preplával rieku a opatrne sa priblížil k našej srnke. Srnka sa najprv bála, že ju chce medveď zjesť, ale keď videla jeho priateľský výraz, pochopila, že jej nechce ublížiť.
Maco použil svoje silné zuby a pazúry a roztrhol pascu, ktorou bola srnka spútaná. Potom jej pomohol postaviť sa na nohy a pozrel sa na jej zranenie. Boli dosť hlboké, ale nič vážne. Maco jej olízal rany, aby ich vyčistil a zahojil.
Srnka bola veľmi vďačná medveďovi Macovi za jeho pomoc a odvahu. Povedala mu: „Ďakujem ti, Maco, zachránil si mi život. Si veľmi odvážny a dobrotivý medveď. Ako sa ti môžem odplatiť?“
Maco sa usmial a povedal: „Nemusíš mi nič odplatiť srnka, len som ti chcel pomôcť, pretože si bola v núdzi. Som rád, že si v poriadku. Ale ak chceš niečo urobiť pre mňa, môžeš mi byť priateľkou.“
Srnka súhlasila a povedala: „Rada budem tvojou kamarátkou Maco. Ty si tiež môj priateľ. A teraz poďme spolu nájsť niečo na jedenie, lebo musíme nabrať sily.“
A tak sa medveď Maco a srnka spriatelili a išli spolu hľadať potravu po lese. Našli si veľa chutných vecí a spolu sa najedli. Potom si našli pekné miesto pod stromom a spolu si zdriemli.
A žili šťastne až do konca svojich dní.
