Bol raz jeden žabiak menom Ofan, ktorému ako prezývka slúžilo meno Žabiak. Žil na Uličke Harmónie a miloval vymýšľať nové hry so svojimi susedmi. Rád staval prekážkové dráhy a nadovšetko mal rád výzvy.
„Pozri sa na to,“ povedala jedného rána Žabiakova mama. „Na budúci týždeň sa na Uličke Harmónie uskutoční susedský jarmok a bude tam aj prekážková dráha.“ Žabiak ožil. „Prekážková dráha? Naozaj? Mal by som trénovať!“ A ešte než jeho mama stihla niečo povedať, Žabiak sa pustil do práce.
Žabiak zozbieral každý kameň, ktorý našiel na dvore a postupne ich naskladal do vysokého kopca. Čoskoro bol pripravený skákať. „Pripravený, štart!“ zavolal Žabiak, keď ho vystrašil hlas Krtka a narazil do hromady kameňov. Kamienky sa rozkotúľali okolo. Trvalo mu tak dlho, kým ich postavil, čo teraz?
Žabiak sa otočil smerom k plotu. „Je všetko v poriadku, Mo?“ Krtko odpovedal: „Pečiem jablkový koláč a chýba mi jedno jablko. Mohol by si mi prosím doskočiť na vrchol môjho stromu a priniesť jablko?“
Žabiak naozaj chcel znovu postaviť svoju hromadu, aby mohol cvičiť, ale jeho priateľ potreboval pomoc. To bolo dôležitejšie ako súťaž, nie? Žabiak sa zhlboka nadýchol, zameral oči na najvyššiu vetvu, potom si ohnul kolená, odrazil sa a vystrelil do vzduchu. Vietor mu preletel cez tvár, zatiaľ čo letel hore, hore, hore. Aj keď netrénoval, skákanie miloval.
Prehopsnul sa, a pokiaľ ide o dokonalé jablko, našiel to najžiarivejšie a najväčšie jablko na celom strome. „Ďakujem, Žabiak,“ povedal Krtko, „prinesiem ti kúsok, keď bude koláč hotový.“
Nasledujúce ráno sa Žabiak vrátil von, aby mohol trénovať. „Dnes je ten deň,“ radoval sa. Najprv dal do rovnováhy palice medzi dve stoličky, aby vytvoril most, potom naskladal kameň na kameň, aby postavil svoju kamennú horu.
„Pripravený, štart!“ Žabiak stratil rovnováhu a narazil do svojej prekážky. Dopadla stolička a jeho most spadol na zem. Žirafa natiahla svoj dlhý krk cez plot. „Žabiak, mohol by si mi pomôcť nasadiť si klobúk? Je dnes strašne slnečno.“
Žabiakove líca očerveneli. Tak veľmi sa snažil na svojom moste, a teraz sú palice roztrúsené po celom dvore. Nič sa mu nedarilo, ale jeho priateľka potrebovala pomoc. Krk žirafy sa kýval sem a tam, kým Žabiak nenasadil jej klobúk.
„Príliš vysoko,“ sťažovala sa žirafa. „Príliš nízko. Príliš vysoko zase. Slnko je mi v očiach. Počkajte, teraz nič nevidím.“ Nakoniec bola žirafa spokojná. „Ďakujem, Žabiak, to je tak akurát.“
Cestou zo školy si Žabiak chcel cvičiť skákanie z kameňa na kameň. „Pripravený, štart!“
Uvidel mačiatko na druhej strane rybníka. „Pomoc, Žabiak, hrala som sa na leknách a uviazla som tu!“
Žabiak potreboval znovu vybudovať svoju prekážkovú dráhu, aby mohol trénovať, aby sa nestmievalo. Preskákavanie na druhú stranu rybníka a späť by trvalo večnosť. Rozhliadal sa, či niekto iný nepomôže, ale bol tam len on. Tak skákal z lekna na lekno, kým sa nedostal k mačiatku.
V tú noc posúval Žabiak svoje jedlo smutne po tanieri. „Mama, nechcem viac súťažiť. Nemal som čas trénovať.“
Žabiakova mama sa na neho usmiala. „Ako si pomohol Krtkovi?“
„Vyskočil som na strom, aby som získal jablko.“
„A žirafe?“ opýtala sa mama.
„Balansoval som na jej krku, aby som jej nasadil klobúk,“ odpovedal Žabiak „a zaskákal som z lekna na leknu, aby som pomohol mačiatku.“
„Vidíš, trénoval si celý čas, len nie tak, ako si plánoval. Bolo od teba milé pomôcť svojím priateľom, ale pamätaj, že je v poriadku niekedy povedať nie. Trvá prax nájsť rovnováhu medzi pomocou sebe a iným. Stále sa na to učím aj ja,“ povedala mama.
Žabiak premýšľal o svojom dni. „Dobre sa cítim, keď pomôžem priateľom, ale možno nabudúce si môžem nechať nejaký čas na svoje vlastné plány,“ pomyslel si.
Na jarmoku stál Žabiak so svojimi priateľmi na začiatku prekážkovej dráhy. Keď sa ozvalo pískanie, preskákal po kôpkach dreva, cez vratký slamený most a z kameňa na kameň.
Na dobrou noc sa Žabiak zasmial na svojom poháre za druhé miesto. Aj keď nevyhral, tešil sa na budúci rok a možno, ak si nájde čas pre seba, veci pôjdu trochu viac podľa jeho plánov.
Zdroj rozprávky: https://www.youtube.com/watch?v=BIsWwp9KtPk
